Zuzana Szusciková
PARKINSON a EDI (SON) - dvaja muži nezamýšľane a neplánovane určujúci smer môjho života.
Volám sa Zuzana, som z Bratislavy, mám 57 rokov a pán Parkinson mi vhupol do života bez opýtania, plíživo, potichu, nebolo to žiadne rande naslepo, pomaly pomaličky sa mi škriabal na chrbát aj v tej dobe plnej radostného očakávania, hoci som o ňom vtedy ešte nevedela, keď som sa pripravovala na príchod svojho druhého syna Edka. Bol mnou naozaj túžobne očakávaný aj s jeho úžasným vtedy trinásťročným starším bratom, mojim prvým synom Martinom. V hlave máte predstavu, bábätko, škôlkár, školák, puberťák, študent ...... mladý muž, tak ako pri Martinovi, ktorý má dnes už 33 rokov a moju permanentnú starostlivosť, na rozdiel od Edka, už nepotrebuje.
Edi (son) však prišiel na svet o 12 týždňov skôr, čo je extrémne predčasne. Poviete si, čo je to v živote štvrťrok, jedno ročné obdobie. Ale pre nového človiečika je to veľmi dôležitý čas, ktorý by mal byť v maminom lone. Edi však musel byť miesto toho pol roka v inkubátore bez mamy a s komplikáciami, pri ktorých sme dostali prognózu od primárky z chirurgickej JIS, ktorá toho veľa videla a zažila, že by bolo lepšie, keby nebol, lebo budeme mať slepý ležiaci „preparát“.
Ako milujúca mama som urobila všetko preto, aby sa táto prognóza nenaplnila a veľmi tomu pomohla aj Edkova chuť žiť a veľmi, až neskutočne sa tešiť, napriek mnohým hendikepom, zo života.
Tento náš little-big man je tou najsilnejšou motiváciou nevzdať to a nedovoliť pánovi Parkinsonovi ovldánuť moje telo a myseľ.
Vďaka tejto motivácii a ako sa hovorí, všetko zlé je na niečo dobré, tak vďaka nepozvanému pánovi Parkinsonovi som stretla partiu úžasných spolubojovníkov v našom zatiaľ Don Quichotovskom boji, ktorí držíme spolu, radíme si, tešíme sa spolu a snažíme sa žiť naplno, tak dlho, ako sa to len dá. Však aj v práci kolegovia utrúsili poznámku, že odkedy si s tými Parkinsonikmi, si aktívnejšia, ako keď si bola zdravá.
Verím vo vedu, že snáď sa dožijem toho, aby sa našiel spôsob, že aj túto chorobu bude ľudstvo vedieť liečiť. Dovtedy urobím všetko preto, aby som napriek pánovi Parkinsonovi bola stále sebestačná a čo najdlhší čas schopná sa postarať o moje večné druhé dieťa.
Boh, mama Katka, bez ktorej pomoci a podpore by to bolo oveľa, oveľa, oveľa ťažšie, najlepší syn na svete Martin a priatelia mi v tom pomáhaj – AMEN J.