Stanislav Bezdek

Parkinsonovu chorobu mi diagnostikovali pred niekoľkými rokmi. Prišla do môjho života pomerne skoro a postupne začala meniť veci, na ktoré som bol zvyknutý. Vždy som bol skôr samotár a väčšinu vecí som si riešil po svojom.



Veľkú časť života som pracoval v zahraničí – v Taliansku aj v Írsku. Vždy som mal rád prácu rukami. Autá a motorky boli mojou veľkou vášňou a dodnes ma baví niečo opravovať, rozoberať a zase skladať dokopy. Majstrovanie je pre mňa spôsob, ako zostať aktívny a zamestnať hlavu aj ruky.

Keď prišla Parkinsonova choroba, nebolo jednoduché sa s tým vyrovnať. Postupne som sa však dostal do kontaktu s ďalšími ľuďmi s Parkinsonovou chorobou. Aj keď som stále skôr samotár, vážim si, že existuje komunita, kde sa človek môže dozvedieť nové  nformácie a kde má možnosť niekomu zavolať alebo sa poradiť, keď je to potrebné.

Som človek, ktorý sa stále snaží hľadať nové cesty. Zaujímam sa o rôzne možnosti, ktoré by mohli pomôcť – od byliniek cez alternatívne prístupy až po veci, ktoré si niekedy vyskúšam alebo vyrobím sám doma. Skúšal som aj pôsty a ďalšie spôsoby, ako svojmu telu pomôcť. Neustále sledujem nové informácie, výskumy a možné liečby a čakám na nové nádeje.

Posledné mesiace však neboli jednoduché. Môj stav sa zhoršil – tras je výraznejší a chôdza je pre mňa čoraz ťažšia. Preto som sa rozhodol pre ďalší krok v liečbe a čaká ma operácia hlbokej mozgovej stimulácie. Verím, že mi môže pomôcť, pretože som videl, ako pomohla aj ďalším ľuďom s Parkinsonovou chorobou.

Nádej je niekedy to najdôležitejšie, čo človeku zostáva.