Ľudmila Habodász

Ako sa to začalo? Celkom obyčajne, bolesťou ramena. Nikomu z vás asi nenapadne to, že za bolesťou sa skrýva nevyliečiteľná autoimunitná diagnóza, ktorá vám začne kradnúť vašu energiu, sila dôstojnosť, lebo keď máte „svoj“ stav, môžete vyzerať tak, akoby ste sa vracali s opicou z parádneho nočného žúru.



Odrazu je mnoho vecí, ktoré by ste nemali robiť, napríklad čokoľvek čo sa týka rovnováhy. Postupne si netrúfate na bicykel, korčule, bojíte sa lyží. Takto som skončiť nechcela. Preto som začala robiť šport a to hlavne taký, kde by som mohla skúsiť hlavne tie  zakázané činnosti a vydráždiť mozog a ukázať mu, kto je tu pánom. Začala som teda lyžovať, kúpila si inline korčule a začala trénovať. Bolo to celkom náročné, ale naučila som sa ďalšiu zručnosť – padať tak, aby ste si ublížili čo najmenej.



A keď som už vedela lyžovať a korčuľovať, prišla ponuka skúsiť autá. Vždy som mala rada rýchlosť,  ale ani som len netušila, aké je to ťažké udržať auto na dráhe. Moja prvá jazda a prvá zákruta takmer skončili mimo trate,  ale ja nie som človek, ktorý sa vzdáva pri prvej  prekážke. A tak dnes mám za sebou už dráhy u nás, v Čechách,  Maďarsku a Rakúsku. Baví ma to a udržujem svoje telo v stave, že ak sa mu aj nechce, jednoducho musí. Preto  moja fotka v kombinéze a s prilbou najviac vystihuje aká som a čo robím.

Nie som človek , ktorý sa ľahko vzdá. Som zaťatá a tvrdohlavá a to všetko sa znásobilo diagnózou,  ktorá prišla tak nenápadne. Ale dnes je už moja diagnóza dospelá, práve tento rok oslávi 18 rokov a už sme sa naučili ako tak spolu vychádzať. Občas mi urobí zle, občas jej to vrátim a takto to spolu zvládame. Lebo akúkoľvek chorobu máte, nesmiete to zabaliť.

Vždy sa oplatí postaviť sa za seba a ukázať,  že sa len tak ľahko nevzdáte. Lebo život nie je len zábava, ale to vy už iste dobre viete.